Snape a Nevillova žaba - 02 Nahá žena

Večer pokročil, fľaša sa vyprázdnila, míňali sa čisté hárky papiera. Muž sediaci pri krbe v starom kresle mal stále lepšiu a lepšiu náladu. Rozopol si pár horných gombíkov na bledej košeli, postrapatil si hnedé vlasy, v rámci krátkej tvorivej krízy si pracne odstránil z predlaktia trápnu detskú tetovačku s lebkou a s hadom, ktorá už aj tak dávno vybledla, a občas si prečítal pár stránok z nejakej knihy.
Pre žabu zatvorenú v prútenej klietke to bol veľmi nudný večer. No vedela, že zábava ju ešte len čaká.... Presne o pol noci! O pol noci, ktorú hodiny odbijú presne o trinásť, dvanásť, jedenásť... osem... päť... tri, dva...
Beng! Žaba v klietke sa začala pomaly triasť. Beng! Nadskakovala v úzkej prútenej klietke. Beng! Jej koža sa rozpínala a praskala. Beng! Ropucha sa nafukovala ako veľký, škaredý, zelený balón, ktorý nemá dosť. Beng! Muž si ešte stále nič nezbadal. Beng! Žaba vypĺňala celú klietku. Beng! Prútené mreže sa jej zarezávali do kože. Tlačili ju. Bodali. Beng! Prútie nevydržalo a prasklo. Dovolilo rastúcej žabe, aby sa ďalej voľne rozpínala do priestoru. Beng! Niekde ďaleko ktosi zrejme teraz formuloval teóriu o rozpínaní vesmíru. Beng! Mužove opité reflexy si konečne čohosi všimli. Otočil hlavu a ostal nehybne sedieť. Beng! Žabia koža praskla a z nej... Beng!
„Čo má toto znamenať!“ zakričal zdesene.
„Prekvapenie!“ zakričala nahá žena, akoby práve nevyliezla zo žaby ale z torty. Nuž, čo bolo pre ňu za tie roky úplne normálne, to muž, ktorého parochňa sa lúhovala v oleji hneď vedľa jeho roztrasenej pravej ruky, tak pokojne nebral.
„Čo... čo si zač?“
„To si nikdy nepočul o začarovaných žabích princoch alebo princeznách?“
„Ty si princezná?“
„To by som o sebe asi netvrdila...“
„A nemal by ťa predtým niekto pobozkať?“
„No... možno... ale... ak ma chceš pobozkať? Dávno som nemala chlapa, dám si povedať,“ preletela ho lačným pohľadom, očká sa jej rozžiarili, pery sa automaticky pootvorili a zošpúlili.
„Ehm... prepáč, ale ja... ja... ehm... to... nie je dobrý nápad...“
„Nepáčim sa ti?“ urobila krok smerom k nemu. On panický smerom od nej. „Prečo nie?“ Jej krok vpred, jeho vzad. „Ako tak pozerám, bývaš tu sám, v podzemí, všetko je tu také pochmúrne... Ty si zrejme neužiješ veľa zábavy, tak prečo sa jej teraz brániš?“ Vpred a vzad. Za jeho chrbtom sa zrazu objavila stena. „Ja som nemala poriadneho muža už aspoň... hm... štyri roky... mohla som sa na mužov len z diaľky pozerať. A ty? Len sa priznaj! Kedy si sa naposledy miloval so ženou?“
Studená stena na jeho chrbte ho konečne priviedla k rozumu. ‚Veď je to len žaba! Teda... žabia žena. To je jedno! Som silnejší! A väčší!‘
Postavil sa a vrhol na ňu hrozivý pohľad. Žena zastala. On sa v duchu spokojne uškrnul, ale navonok jeho rysy stvrdli ešte viac. Nikto nedokázal vzbudzovať toľko strachu ako on! Lenže na ženu akoby to vôbec neplatilo. Začala sa usmievať, v tvári sa jej objavil rumenec, mimovoľne si prešla jazykom po červených perách a pomaly vykročila oproti nemu. Muž totiž zabudol ešte na jednu dôležitú vec...
Nikto nedokázal vzbudzovať toľko strachu ako on, ale zároveň len málokto dokázal tak rozochvieť ženu jediným správnym pohľadom (alebo žeby to spôsobili tie štyri roky absolútnej sexuálnej abstinencie... Hm... dosť možné).
„K tej otázke...“
„Akej?“ zarazila sa v polovici cesty a nechápavo na neho pozerala.
„Kedy som sa naposledy miloval so ženou.“
„Ahá...“ uvoľnila sa a opäť pokračovala v ladnej chôdzi smerom k nemu.
„Pred dvomi dňami.“
„Neverím.“
„A prečo nie? Nevyzerám na to?“ prehodil provokačne a zdvihol ľavé obočie.
„V podstate... vyzeráš na to, že keby si si na seba nepackal tú sprostú parochňu, používal častejšie bieliacu pastu na zuby...“
„To je od čaju s mliekom...“ zavrčal.
„Iste... a keby si sa aj na verejnosti obliekal ako človek a nenosil ten hlúpy čierny habit, čo som videla ležať na tvojej posteli. Tak potom, by som ti pokojne verila, že si mal nejakú ženu pred dvomi dňami. Ale keďže predpokladám, že len máloktorej sa ujde takýto pohľad, tak ti to neverím.“
„A to robíš chybu! Pretože, ja, a je mi jedno, či tomu uveríš, mám ženu, s ktorou som šťastný mnoho rokov!“
„Netrep.“
Nadýchol sa pre búrlivú odpoveď, na ktorú mu už neostal žiaden priestor, pretože mu ústa zapchali jej pery a pohybujúci sa jazyk. Pritlačila ho k stene jednou rukou položenou na hrudi, zatiaľ čo tou druhou, rukou šmátralkou, zašla nižšie a so správnou kombináciou nehy a prudkosti ho chytila za... ehm...
... predlaktie, aby sa nemohol brániť, samozrejme...
Zmietal sa, bránil, no bez väčšieho úspechu. (No skúste sa brániť, keď máte v sebe fľašu vína, na sebe nahú, sexi ženskú, ktorá vás drží za... predlaktie... a nechce pustiť!)
‚Možno ak sa budem tváriť, že sa mi to páči, možno sa mi ju podarí oklamať. To by som mohol zvládnuť,‘ zhodnotil svoje herecké schopnosti a začal rukami prechádzať po ženinom nahom chrbte, šiji, zadku...